História spojenej školy Pavla Sabadoša internátnej
Prvý ústav pre hluchonemých bol založený v Paríži v roku 1770, o 15 rokov po ňom vzniká pražský, (ako piaty v Európe), kým v I. polovici 19. storočia vzniká Ústav pre hluchonemých v Bratislave (1833 – 1872), riaditeľom ktorého bol Ján Blaškovič zakladateľ chýrneho plankenbergského ústavu pre výchovu žien. Bol to desiaty ústav v Európe. Existoval 39 rokov, rozpadol sa po smrti J. Blaškoviča v dôsledku nežiadúcich osobných zmien..
Náš ústav sa zakladá až v roku 1905
Rozdiel medzi I. bratislavským ústavom a tým našim vyplýval nielen z veľkého časového odstupu, ale aj z toho, že kým I. udržiaval Mestský spolok pre pečlivosť o chudobných, teda fungoval v dôsledku čisto charitatívnej starostlivosti, náš čo i využil fond pre hluchonemých z milodarov bratislavských občanov, bol založený na podnet uhorskej vlády v kooperácii s Mestským zastupiteľstvom, za organizačnej spolupráce štátnych učiteľských ústavov, ale najmä Vacovského ústavu pre hluchonemých, ktorý bol dokonca Ministerstvom školstva uhorskej vlády poverený jednať s mestom v tejto záležitosti ešte roku 1891.
Pri našom ústave sa mesto zaväzuje postarať o umiestnenie, zariadenie, udržiavanie a krytie vecných výdavkov, kým samotná vláda prispieva k úhrade osobných nákladov. Zároveň berie do svojej právomoci menovanie riaditeľov, to znamená, že berie na seba zodpovednosť za organizačnú, odbornú i ideovú stránku výuky.
Prvý riaditeľ: Koloman Hercsuth (1905) z Kremnice, druhý: Dr. Károly Bihary (1906) z Vacova, tretí: Ferenc Deschensky (1908), za ktorého bola postavená nová účelová školská budova v Bratislave na Torokovej ulici.
Po prevrate nastupuje Felix Hlobil (1919) z Valašského Meziříčí, ktorý začína ako prvý v školskom roku 1919/20 s vyučovaním slovenského jazyka.
Za I. svetovej vojny sa vyučovalo v náhradných priestoroch, pretože v novostavbe zriadili vojenskú nemocnicu. Keď sme po roku 1918 začali s československou štátnosťou, zdalo sa, že podmienky by sa mohli skonsolidovať. Ale po krátkom medziobdobí zdanlivého zlepšenia sa stal pravý opak. Mesto predáva účelovú novostavbu na Torokovej ulici štátu a ústav sa s celým inventárom, riaditeľom, učiteľským zborom i žiakmi presťahuje roku 1921 do Dubnice nad Váhom. Riaditeľom dubnického ústavu sa stal Felix Hlobil (1921).
Nový dubnický riaditeľ, Viliam Gaňo (1927), definitívny odborný učiteľ z Komárna, pokračuje v márnom úsilí svojho predchodcu (od roku 1926 do roku 1933). Roku 1930 vydáva v Českých Budějoviciach vlastným nákladom útlu publikáciu „Dvadsaťpäť rokov dubnického ústavu pre hluchonemých“, plnú lamentácií na neudržateľné pomery a naliehavých až zúfalých prosieb na nadriadené orgány, ktoré však nikdy vtedajšia vláda nesplnila. Ukazuje sa, že medzi bohatými a postihnutými je priepasť, ktorú ani teória Masarykových „ideálu humanitných“ nie je schopná prekonať. Napokon sa dubnické provizórium rieši presťahovaním do Prešova roku 1942.
Riaditeľom sa stáva Pavol Bysterský. A tu opäť pokračuje odysea po starých budovách až dovtedy, kým sa postupne nevytvoria ekonomické predpoklady pre materiálové zabezpečenie aj špeciálnej výuky. No aj tak bolo potrebné vynaložiť veľké úsilie, aby v čase prudkej industrializácie pojali do plánu novostavbu takejto školy.
Po Pavlovi Bysterskom preberá riaditeľskú funkciu roku 1958 Pavol Sabadoš. V tom čase sa začínajú rodiť plány nových učebníc a logopedická služba, všetko to je zamerané na budúcnosť výchovno-vzdelávacieho procesu nepočujúceho dieťaťa.
Ktoré problémy dominovali vo vtedajšej historickej etape našej školy, na akej úrovni a s akým úspechom sa riešili? Boli to predovšetkým:
1.otázky správnej diferenciácie podľa typu defektu a z nej vyplývajúcej selekcie detí pre konkrétny typ zariadenia
2.problémy naliehavého riešenia absolútneho nedostatku špeciálnych učebníc a vytvárania koncepcie pre ich tvorbu
3.problémy koncepcie rozvíjania reči ako hlavného činiteľa, podmieňujúceho rozvoj psychiky nepočujúceho dieťaťa a tým i jeho rehabilitáciu a sociálnu adaptáciu
4.problémy perspektívneho zabezpečovania kvalifikovaných kádrov.
Naše prešovské pracovisko si otázky diferenciácie a selekcie podľa typu sluchovej poruchy riešilo svojsky, na vtedajšie obdobie veľmi progresívne, v tímovej spolupráci so zdravotníctvom. Už v roku 1950 sa zakladá pri Ústave národného zdravia (ÚNZ) logopedická poradňa pre potreby mládeže s chybami sluchu, ktorá je zabezpečovaná krčným oddelením, primárom ktorého bol MUDr. Andrej Čisárik a zo strany školstva logopédom Pavlom Sabadošom, odborným učiteľom pre hluchonemých. Poradňa sa postupne stala krajským odborným strediskom bývalého Prešovského kraja v starostlivosti o deti s chybami sluchu a skoro po celé dve desaťročia fungovala aj ako diagnostické stredisko nepočujúcich detí, teda ako jeden z hlavných článkov selekcie pre našu materskú školu. Takže bez formalít a prelongovaného čakania sa deti zaškoľovali na potrebne 5-mesačné až 1-ročné pedagogické pozorovanie a až po odbornom lekárskom vyšetrení prešli zatrieďovacím pokračovaním. Ale ani tento postup ešte neznamenal definitívne stanovisko. V prípade, že v ďalšom pedagogickom pôsobení sa preukázala nedoslýchavosť, selekcia sa upresnila a dieťa sa po dohode a preverení levočskou školou pre nedoslýchavých dostalo na správne miesto.
Bod 2. a 3. navzájom úzko súvisia a podmieňujú sa. Naši prešovskí učitelia Pavol Sabadoš, Ondrej Žúdeľ, Ladislav Fecko, Mária Majerčáková, neskôr Alica Sklenková a Mária Hapáková dali metodické a didaktické základy pre prípravu učebníc slovenského jazyka.
Tu by sme sa chceli dotknúť aspoň letmo ďalšej tradície, ktorá pretrváva a rozvíja sa na našej škole o ďalšie príbuzné prvky. Je to výchova reči pomocou sluchu. Prvé pokusy zaznamenáva školská kronika roku 1957. Vznikali na základe poznatkov maďarského profesora Barcziho. Experimentujúci tím pozostával z jadra Pavol Sabadoš, Jozef Tvrdý, Mária Majerčáková, Anna Trojanovská, na ktoré sa v priebehu ďalších rokov „nabaľovali“ všetci pedagógovia. V tom čase bola výchova reči pomocou sluchu záležitosťou bežnou, celoškolskou, na ktorej spočíva rytmus reči a jej zrozumiteľnosť vo všetkých vyučovacích predmetoch. Má vypracovanú metodiku, ktorá podporuje všetky zložky budovania jazyka – tak gramatickú, významovú, obsahovú, vetné modely, uplatňuje melodické faktory reči, ba pomáha i diferenciácii foném v rámci logopedickej starostlivosti.
K skvalitneniu výuky reči nepočujúcich žiakov v celoštátnom merítku prispela aj práca Pavla Sabadoša „Gramatická výstavba reči hluchonemých detí“, ktorú napísal v roku 1955. V tejto práci podrobne rozpracoval postup učiteľa pri vyučovaní reči u nepočujúcich a použil vlastné skúsenosti z praxe s nepočujúcimi žiakmi. Túto prácu Štátny pedagogický ústav v Bratislave odporučil pre všetky základné školy nášho typu.
V záujme modernizácie výchovno-vzdelávacieho procesu sa mobilizujú i ďalšie rezervy, napríklad v oblasti individuálnej starostlivosti o zaostávajúcich žiakov pomocou rehabilitačných programov. Ale zároveň sa ukazuje i potreba individuálnej starostlivosti o nadaných žiakov, aby ich ďalšie štúdium na špeciálnej strednej škole odevnej s maturitou nebolo natoľko ojedinelé, čo aj tu pri samotnej voľbe povolania dominuje u dieťaťa psychická zložka profesionálnych záujmov. Škola vlastnila 20 miestny autobus. Skvalitňuje sa metodická príprava autobusových akcií za cieľom spájanie školy so životom a zlepšovania profesionálnej orientácie žiakov najvyšších ročníkov. Je nutné zmieniť sa i o programových prvkoch vyučovania a ich využívaní v rámci testovacích metód ako súčasti hodnotenia vedomostí, analýzy chýb i pozitívnych kvalít v záujme špeciálnopedagogickej diagnostiky.
Veľmi výrazne sa ukazovala potreba zjednocovania pedagogickej súčinnosti učiteľa a vychovávateľa. Na odborných seminároch ako aj v rôznych zborníkoch do ktorých prispievali naši učitelia a vychovávatelia prezentovali sa rôzne formy nadväznosti, priame i nepriame, činnosti riadené, organizované i voľné. Z dielne našej školy boli autorsky zhotovené, na odborných vedeckých konferenciách prednesené a na vydanie odporúčané tieto zborníky:
1.r. 1975: Mimotriedna výchovná činnosť v celodennom systéme komunistickej výchovy v špeciálnych školách
2.r. 1979: Komplexná starostlivosť o hluchonemé dieťa predškolského veku
3.r. 1981: Špeciálna pedagogika – II. O rytmicko-pohybovej výchove
4.r. 1985: Súčasný stav a perspektívy rozvíjanie reči a myslenia nepočujúcich a detí so zvyškami sluchu
V tomto období PhDr. Pavol Sabadoš je ocenený titulom „Vzorný učiteľ“ (1956) a nositeľom štátneho vyznamenania „Za vynikajúcu prácu“ (1979). Na našej škole boli dvaja učitelia a dve vychovávateľky za svoju tvorivú prácu s nepočujúcimi žiakmi ocenení titulom „Vzorný učiteľ“. Pri príležitosti Dňa učiteľov to bola Ernestína Sukovská (1967), Alica Sklenková (1971), Anna Trojanovská (1975) a Danuše Firicová (1980).
Naša materská škola, osnovaná na základe kontaktov a vplyvov materskej školy pre počujúce deti, prehĺbila formy svojej práce, nadviazala kontakty so zdravotníctvom v styčných otázkach hluchoty a zlepšili sa ich kontakty so psychológmi, k čomu nám poslúžila pôda vedeckých seminárov, poriadaných i pri ďalších témach v spolupráci s Východoslovenskou odbočkou Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied v Prešove (SAV), so sekciou špeciálnej pedagogiky Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri SAV, Krajským pedagogickým ústavom v Prešove (KPÚ) a Katedrou pedagogiky FF UPJŠ v Prešove.
V rokoch 1983 – 1991 školu viedol PaedDr. František Dancák, dlhoročný učiteľ tejto školy. V tomto období bol rozvoj školy zabezpečovaný skvalitňovaním materiálových podmienok pre výchovno-vzdelávací proces, ako aj modernizáciou metód a metodických postupov pri výchove a vyučovaní sluchovo postihnutých žiakov. Popri modernizácii vybavenia internátnej časti školy, priebežne boli doplňované učebné pomôcky, najmä trojrozmerné, pre jednotlivé vyučovacie predmety, vrátane didaktickej techniky. Na tom základe bolo možné modernizovať aj metodiku vyučovania. Napríklad zavedenie mikropočítačovej techniky umožnilo využívanie špecifických mikropočítačových programov pri vyučovaní. Celoštátne sa riešil nový obsah vyučovania matematiky. Zabezpečenie ďalších kolektívnych načúvacích prístrojov, ako aj vybavenie všetkých žiakov individuálnymi načúvacími aparátmi umožnilo skvalitňovať využívanie sluchového vnímania v procese tvorenia a rozvíjania reči.
Zabezpečeniu komplexnej starostlivosti o sluchovo postihnuté dieťa v podmienkach školy prispelo zriadenie pracoviska školského psychológa, operátora audiovizuálnej techniky ako aj zriadenie ambulancie pre odborného lekára – foniatra, ktorý jeden deň v týždni zabezpečoval odbornú lekársku starostlivosť. Pravidelné využívanie kúpaliska, školského autobusu, tematických vychádzok, účasť našich žiakov na športových podujatiach v integrácii s počujúcimi žiakmi, celoškolské kultúrno-spoločenské podujatia, súťaže, hry, umožňovali rozširovať životné skúsenosti žiakov, rozvíjať rečové zručnosti a obohacovať tak aj citový rozvoj osobnosti nepočujúcich detí.
Od roku 1991 – 2000 školu viedol Mgr. Vladimír Kohút. Nastúpil do funkcie riaditeľa v doslova revolučnej premene našej spoločnosti. V tejto, hlavne pre školstvo neľahkej dobe, pokračuje modernizácia výchovno-vzdelávacieho procesu sluchovo postihnutých žiakov. K zariadeniu v šiestich triedach pribudli farebné televízne prijímače a videorekordéry.
Škola vlastní aj videokameru, pomocou ktorej sú natáčané videozáznamy z rôznych celoškolských akcií, činností žiakov, začínajú sa natáčať aj jednotlivé učiace celky. V troch triedach materskej školy bol televízny prijímač. Pre skvalitnenie činnosti tak vo vyučovacom ako aj v mimovyučovacom čase boli zriadené a zariadené odborné miestnosti. Konkrétne: miestnosť na rytmicko-pohybovú výchovu, posilovňa, školský logopedický kabinet, audiologický kabinet na vyšetrenie sluchu našich detí s využitím počítačovej techniky.
V roku 1992 bola zriadená Špeciálno-pedagogická poradňa s pôsobnosťou v rámci celého východoslovenského regiónu, ktorej náplňou je riešenie sluchových a rečových porúch detí, odborno-metodická pomoc týmto deťom, ktoré sú v rodinnej starostlivosti ako aj odborno-metodická pomoc materským školám bežného typu, v ktorých sú sluchovo postihnuté deti umiestnené. Toto všetko si vyžiadalo a ešte stále vyžaduje nie málo finančných prostriedkov a veľa ľudskej práce. Vďaka Nadácii priateľov sluchovo postihnutých detí, sponzorom, ale hlavne všetkým zamestnancom tejto školy sa nám darí udržiavať naše zariadenia (interiér a exteriér) na požadovanej úrovni aj v tejto ekonomicky veľmi zložitej dobe.
Odborný rast našich pedagogických zamestnancov bol zabezpečovaný okrem iných akcií aj poznatkami z odborných seminárov, konaných v zahraničných centrách vzdelávania sluchovo postihnutých v Berlíne, v Mníchove a v stredisku Van Udena v Holandsku. Treba tiež pripomenúť návštevu špeciálnych pedagógov – surdopédov z litovského Kaunasu, s ktorými sme si vymenili skúsenosti z výchovno-vzdelávacieho procesu.
V celoštátnom merítku získavanie odborné poznatky na surdopedagogických dňoch, ktoré sa konali v Lučenci, Kremnici, Bratislave, Levoči a v Prešove.
Na škole tvorivo pracovala skupina učiteľov – autorov učebníc pre nepočujúcich žiakov. O tom, že pracovali veľmi dobre svedčí okrem iného aj to, že jedného z nich pri príležitosti Dňa učiteľov pozval pán prezident Václav Havel na Pražský hrad. Bol to Mgr. Vladimír Kohút, ktorému minister školstva, mládeže a športu SR roku 1992 udelil „Cenu ministra“ za dlhoročnú pedagogickú činnosť a vypracovanie učebníc pre sluchovo postihnuté deti.
Na škole pôsobil Mgr. Jozef Belanský – autor a spoluautor 4 učebníc slovenského jazyka pre nepočujúcich a pre žiakov so zvyškami sluchu; autor 4 učebníc slovenského jazyka pre 6.-9. ročník špeciálnych základných škôl; autor pracovných zošitov k týmto učebniciam.
Svoje odborné poznatky z pedagogickej činnosti so sluchovo postihnutými deťmi spracoval Mgr. Peter Borovský na tému Využitie posunkov vo vyučovacom procese sluchovo postihnutých. S touto prácou obsadil l. miesto v krajskom kole pedagogického čítania v roku 1995.
Aj týždenné výmenné pobyty žiakov a zamestnancov školy v zahraničí prispievajú k vzájomnému obohacovaniu sa o nové vedomosti, poznatky a zážitky. Konkrétne ide o mestá: Vác v Maďarsku a Bydgoszcz v Poľsku. Tiež pobyty v škole v prírode obohacujú žiakov o nové cenné poznatky zo života a prírody.
Svoje vedomosti a zručnosti majú možnosť žiaci rozvíjať v bohatej krúžkovej činnosti, pre ktorú sa nám darí, aj keď nie veľmi úspešne, získavať pracovníkov aj mimo našej školy. Výsledky krúžkovej činnosti žiaci každoročne prezentujú na záujmovo-umeleckej činnosti, kde sa umiestňujú na popredných miestach v celoslovenskom merítku.
Úspešná bola aj spolupráca našich žiakov so známou tanečnou skupinou FORTE. Moderné tance v podaní počujúcich žiakov spolu s našimi mali veľký úspech. Naši žiaci s kultúrnym programom sa prezentujú na rôznych spoločenských akciách v meste.
Pre harmonický rozvoj osobnosti je dôležité rozvíjať nielen ducha, ale aj telo. Preto je na škole bohatá športová činnosť. Podobne ako v kultúrnej oblasti, aj v športovej sa naši žiaci zúčastňujú rôznych súťaží so svojimi počujúcimi vrstovníkmi v regionálnom merítku a väčšinou končia na popredných miestach. Prostredníctvom športu nadväzujeme aj nové kontakty s okolitým svetom. Doposiaľ sa u nás konal už 10. ročník Medzinárodného turnaja v minifutbale nepočujúcich žiakov do 16 rokov. V doterajších ročníkoch sa na ňom zúčastnili nepočujúci reprezentanti z Alžírska, Belgicka, Bulharska, Českej republiky, Dánska, Estónska, Chorvátska, Izraela, Litvy, Maďarska, Poľska, Rakúska, Rumunska, Ruska, Slovinska, Ukrajiny, USA a samozrejme aj reprezentanti Slovenska V kronike tejto školy zostane aj zápis, že v roku 1999 sme boli usporiadateľmi 35. ročníka Celoštátnych športových hier sluchovo postihnutých žiakov. Celý priebeh hier bol úspešný, čo v tejto neľahkej finančnej situácií, aká v súčasnosti v školstve je, nebolo až takou samozrejmosťou. Vyžiadalo si to nemálo diplomacie a organizačných schopností všetkých zamestnancov školy.
Aj kultúrno-výchovnej činnosti sme sa úspešne zhostili, keď v roku 1999 naša škola usporiadala a zorganizovala 9. ročník celoštátneho kola Záujmovej umeleckej činnosti (ZUČ), na ktorej sa zúčastnilo rekordných viac než 200 účastníkov.
Čo sa týka medzinárodnej spolupráce, je tiež dobrá, veď v rokoch 1995 až 1999 našu školu pravidelne navštevoval generálny konzul Českej republiky Dr. Karel Horák. Jeho návštevy nám pomohli udržiavať užšie kontakty so sesterskými školami v Českej republike.
Veľmi významná udalosť bola v roku 1998, keď našu školu navštívila prezidentka Svetovej federácie nepočujúcich Liisa Kaupinen z Fínska so svojim sprievodom. Z nášho pracoviska si odnášala len tie najlepšie dojmy. Podobnú vzácnu návštevu sme mali o rok neskôr, keď nás navštívili zástupcovia byra Svetovej federácie nepočujúcich (zástupcovia z Japonska, Kanady, USA, Austrálie, Ruska, Španielska, Talianska, Českej republiky, Fínska a Švédska).
K zlepšeniu a ozdraveniu životného prostredia prispela veľkou mierou plynofikácia kotolne a školskej kuchyne na našej škole v roku 1998.
Od školského roku 2000/2001 má naša škola nového riaditeľa, ktorým je Mgr. Peter Borovský a od marca školského roku 2002/2003 je novou riaditeľkou prvá žena v histórii tejto školy – Mgr. Jana Kundráková – učiteľka na tejto škole. Začínajú sa potrebné rekonštrukcie fasád budov školy a iné väčšie, či menšie opravy vrámci príprav na oslavu 100. výročia školy v októbri 2005. Škola pri tejto príležitosti dostáva nový názov – Základná škola Pavla Sabadoša internátna Prešov.
Od novembra 2006 sa Základná škola Pavla Sabadoša internátna Prešov spája spolu so Stredným odborným učilišťom pre sluchovo postihnutých. Plný názov Spojenej školy od novembra 2006 je: Spojená škola Pavla Sabadoša internátna Prešov.